Boli sme vo Varšave
V dňoch 26. - 29. 11. 2009 sa vo Varšave konala konferencia Európskej siete spoločenstiev (skratka ENC), do ktorej patrí aj naše spoločenstvo. Aj ja som mala tú česť zúčastniť sa jej. Za to, že som sa tam cítila veľmi dobre vďačím predovšetkým úžasný ľuďom, s ktorými som tam bola.
Keďže sme museli autom cestovať toľkú diaľku, okrem toho, že sme si krátili čas rozhovormi, využili sme ho aj na modlitby a čítanie Božieho slova.
Od prvej chvíle čo sme prišli, sme cítili tú úžasnú priateľskú atmosféru vládnucu medzi ľuďmi z toľkých rôznych národov Európy. Chorváti naľavo, Rumuni napravo, za nami Nemci a - ako inak - všetci sa dorozumievali po anglicky. Navždy sa mi do pamäte vryl prvý večer, keď sme sa mali rozprávať v malých skupinkách. Ani neviem ako, ale zrazu som bola jediné dievča v skupinke medzi ôsmimi mužmi, hovoriacimi plynule po anglicky a takmer nič som im nerozumela. Po tejto skúsenosti som bola mierne vystrašená. Môj strach sa ale na nasledujúci deň veľmi rýchlo rozplynul, pretože ľudia tam boli naozaj milí a otvorení na dialógy.
Medzi moje nezabudnuteľné zážitky z tohto pobytu určite patrí aj moja prvá jazda metrom, prechádzka po historickom centre Varšavy, či nočné rozhovory s dievčatami na izbe. Rovnako ako ostatné dievčatá, aj mňa veľmi potešilo prekvapenie, ktoré pre nás organizátori pripravili na sobotu večer. Na slávenie šabatu pozvali kapelu mesiánskych Židov a tak sme sa po skončení slávnostnej večere ako správne Slovenky a „vychodňarky" poriadne vytancovali.
Veľmi milo nás prekvapili účastníci z Litvy. Darovali nám plnú tašku nádherných sviec, pretože sme im vraj veľmi sympatickí a Slovensko si obľúbili. Pred odchodom domov sme sa spoločne pomodlili za nich a oni za nás.
Napriek všetkým týmto krásnym zážitkom najdôležitejšie pre mňa bolo to, čo Boh konal v mojom živote. Prostredníctvom pána Johannesa Hartla mi Boh opäť pripomenul, ako veľmi túži po rozvíjaní vzťahu s každým človekom osobne, teda aj so mnou. Každý vzťah sa rozvíja rozhovorom a pretože rozhovor s Bohom je modlitba, najdôležitejším prvkom tohto vzťahu je práve osobná modlitba. Na modlitbe príhovoru som silne prežila prítomnosť Ducha Svätého, ktorý sa u mňa prejavil nezastaviteľným prúdom sĺz.
A tak som z Varšavy odchádzala plná dojmov, zážitkov, možno aj predsavzatí a s novým zápalom pre službu, no predovšetkým presvedčená o tom, že Boh ma nekonečne miluje a že chcem o tejto Láske hovoriť aj druhým.
Monika
Už cestou do Poľska som prežívala duchovný boj, ktorý vyplynul z jednej debaty v aute. Našťastie som vedela, že to len niekto sa mi snaží prekaziť radosť z prichádzajúcich veľkých Božích vecí.
Zo dňa na deň až do konca konferencie, som cítila, ako ma Boh viedol - cez každé rozhodnutie, ísť/neísť na prednášku či do postele... Každé rozhodnutie, či dobré alebo zlé, Boh použil. Postupne som prichádzala na to, že sa nemusím strachovať. Dôverou v Pána bolo o mňa tak úžasne postarané.. a nielen o mňa, presne vedel, čo, kto, kedy a ako potrebuje.
Tak v bezpečí ako na ENC som sa dávno necítila. Nebolo to len paradoxom, že aj napriek množstvu národov, rôznych pováh a jazykov som sa cítila ako člen jednej veľkej úžasnej rodiny-, ktorá má spoločného Otca, spájanej Láskou v Duchu Svätom. Bolo to aj vďaka tej nekonečnej sile Ducha Svätého, ktorý ma naučil cez modlitbu príhovoru nebáť sa padnúť do Božej náruče ako do perín. Našťastie Božím vedením aj cez dr. Johannesa Hartla sme sa naučili dôležitosti toho úžasného vzťahu človeka s Bohom, a práve to uvedomenie si vnútornej intimity s Ním, mi k tomu pomohlo. To dlhé sucho Boh nanovo zvlažil svojou láskou. A odbúral strach.
Vďaka dr. Hartlovi som si položila otázku, prečo sa báť a starať o pominuteľné veci? Prečo sa tak bojíme, čo bude s našou budúcnosťou, veď stačí veriť a dôverovať Mu. Ak mám intímny vzťah s Bohom a viem s Ním vytrvať v modlitbe, mám plnú dôveru v Boha, bude o mňa postarané. A práve preto, by sme sa tiež mali vyhýbať kradnutiu času z modlitby pre svetské veci. Veď nie je nič dôležitejšie, ako vzťah s Ním. Myslím, že čím viac času Mu venujeme, tým násobnejšie nám ho vráti.
Na záver by som ešte chcela dať myšlienku z workshopu o tanci, ktorý bol pre nás akýmsi zvláštnym prínosom. Intelektuálne poznanie nám nestačí. Ak chceme Boha spoznať a vnímať, potrebujeme viac. Tak ako krásne veci spoznávame cez našich 5 zmyslov, tak spoznávajme aj Boha - bez rozmýšľania - vnímať Ho očami, pohybom, voňou, počúvaním... Takisto vníma aj On nás. Každý z nás je preňho ľúbeznou vôňou.. :)
A tak ako s duchovným suchom a menšou nechuťou k modlitbe som cestovala do Varšavy, naspäť to bolo s o to väčším nadšením pre chválu nášho Pána. S vďakou všetkým tým úžasným ľuďom a nášmu Bohu.
Majka
Mne sa tento krát do Varšavy vôbec nechcelo. Zvažovala som, či sa terigať toľko hodín v aute a či mi to osobne niečo dá. Ja už veľmi zvažujem, kam ísť a kam neísť. Nechcem premrhať čas, lebo je veľa toho, čo ešte treba urobiť, alebo sa modliť, či byť s tými, s ktorými mám práve byť...
Ale toto bola správna voľba.
Boh mi dal sen pred pár rokmi o nepretžitej modlitbe 24/365 a znovu o ňom začínam snívať... Ale predovšetkým ma nakopol horlivosťou veľa sa modliť. Nanovo som zahorela po tom, aby som mala pevný, efektívny modlitbový čas s Bohom, aby som budovala svoj intímny vzťah s Ním. Nechcem iba mať s Ním čas - lebo ten mám a mala som. Ale chcem mať efektívny čas s Ním na osobnej modlitbe... Už vo Varšave som sa začala modliť modlitbu príhovoru podľa modelu ABC, hneď sme to praktizovali v aute, v komunite na ďalší deň a robím to každý deň s každým, kto to potrebuje. Ďakujem Bohu za pomazanie k modlitbe príhovoru. Vďaka, že ma k tomu povolal, aj keď ma poznal. Je to pre mňa privilégium, ako pre Abraháma. Je to super čakať na prielom v každej modlitbe príhovoru.
Ďakujem Bohu aj za to, že som za Slovensko mohla svedčiť o tom ako nás Boh viedol v čase komunizmu a ďakovať za dar slobody po 20 rokov na modlitbe vďakyvzdávania za dar slobody v piatok večer. Aj toto sú zázraky Pánove, možno raz po 20 rokoch o tom niekto bude svedčiť a ďakovať Bohu za Pánove víťazstvá.
sr. Helena
