Bratislavské misie
17 členov nášho spoločenstva sa v týždni 11.-15.10.2010 zapojilo do Bratislavských mestských misií. Naše 2 evanjelizačné tímy, do ktorých sme sa rozdelili, svojou aktívnou prítomnosťou posilnili laickí misionári z Renewal ministries (USA) Tom Edwards a John Kazanjian.
Svedectvá:
Svedectvá členov tímu
Prvý kontakt s misiami som mala už na jar tohto roku, a už vtedy som sa túžila ísť do toho.V septembri nebolo všetko také isté. Prišli mnohé rozhodnutia, či ísť na školu, alebo prijať ponuku ročného pobytu v zahraničí, čo by znamenalo, že môj misijný sen by sa rozplynul. Boh si ma preskúšal a ja som sa musela veľmi rýchlo rozhodnúť. S veľkou dôverou som ostala doma, nastúpila do školy a dala som sa na úžasné dobrodružstvo - Bratislavské misie.
Obdobie príprav som občas prežívala dosť chaoticky. Začiatky v škole, mnohé prípravné stretká, nepochopenie doma, pridala sa aj choroba. Miestami som mala pocit, že ja nie som tá vhodná, aby som šla na niečo také. Opäť ma Boh učil dôvere. V nedeľu, keď sme odchádzali som cítila mocnú modlitbovú podporu spoločenstva. To ma veľmi povzbudilo a vedela som, že neidem do toho sama.
Po menšej exkurzii naprieč Slovenskom sme sa ocitli na mieste činu. Bratislava. Celé mesto bolo už od začiatku ponorené do úplne inej atmosféry. Akési ticho pred búrkou. Týždeň sa začal, tímy boli rozdelené, program nedotiahnutý. Základné a stredné školy bol náš ,,rajón". Plné telocvične deciek som nečakala. Spočiatku som mala sucho v krku, keď som si predstavila, že mám rozprávať svedectvo, či hrať pantomímy. Poobede, keď sme chodili po meste a rozdávali Biblie, som sa učila odpúšťaniu. Mnoho Bratislavčanov mi dalo pocítiť aroganciu a odmietnutie. Deň čo deň som bojovala sama zo sebou, ale posilou mi boli omše a ľudia okolo mňa. Boh vo mne mocne konal. Premieňal ma, očisťoval, uzdravoval a upevňoval vzťahy, učil ma odvahe bláznovstva pre jeho dielo. Uvedomila som si jednu podstatnú skutočnosť, ktorá ma posúvala ďalej. My zasievame, ale len Boh dokáže zmeniť kamenné srdia túžiace po živote. Chcela som dávať, ale neporovnateľne viac som dostala. Ešte dnes čerpám z tejto milosti a mám vďačnosťou a neopísateľnou radosťou naplnené srdce.
Zuzka
Pozvanie ísť na misie do Bratislavy som dostal skoro rok dopredu. Nepredpokladal som, že pôjdem. Zhruba v apríli tohto roku mi to zodpovedný z nášho spoločenstva opäť pripomenul. Trocha som sa nad tým zamyslel, ale ja som typ človeka, ktorý rieši všetko na poslednú chvíľu, takže som to nechal plávať. A tu zrazu prišiel koniec augusta a mal som sa konečne rozhodnúť, či pôjdem. Tak som nad tým začal vážne premýšľať. Uvedomil som si, že som už takýmto spôsobom veľmi dlho neslúžil a to som človiečik, ktorý bol na kurze Pavol po ktorom som sa zapálil pre dielo evanjelizácie. Ale počas pár rokov to už vo mne značne vyhaslo a duchovne som dosť upadol. Vlastne môžem povedať, že prežívam duchovnú púšť. Preto som prišiel na to, že nemám čo dávať, cítil som sa úplne prázdny, biedny a veľmi hriešny. Takže som dospel k rozhodnutiu: „Nie, nikam nepôjdem, veď nemám čo dať."
Keď som to povedal Janovi, ktorý mal na starosti veci ohľadom misií, nebol tým nadšený. No hneď sa do mňa pustil. Najviac ma z nášho rozhovoru oslovilo to, že to bude pre nás dobrodružstvo a že takýmto spôsobom sme už dlho neevanjelizovali.
Vtedy som si spomenul na kurz Pavol, na všetko, čo mi Boh dal a uvedomil som si, že potrebujem znova vstúpiť do dobrodružstva ohlasovania, že musím znova vstať a ísť. Tak som sa pozviechal a povedal som: „Áno, idem."
Začali sa prípravy. Ja som sa na nich dosť nudil a prišlo mi to ako strata času. Naučil som sa však pár nových pantomím, ale nebol som z našej prípravy vôbec nadšený. Zdalo sa mi to dosť chaotické a nedomyslené. Do evanjelizačných skupín sme sa rozdeľovali na poslednú chvíľu, takže to vyzeralo, že možno budú problémy. Ale prežil som to.
Čas misií sa rýchlo blížil. Moje očakávania pred misiami boli asi také, že v Bratislave dostanem dobrý „preplesk" a to preto, lebo som vnímal, že nebude jednoduché ohlasovať Božie slovo v našom hlavnom meste. Predsa len, Bratislava nie je tichá dedinka kdesi v údolí odrezaná od sveta, ale je to mesto plné možností a vplyvu dnešného sveta. No, tak toto presne potrebujem, aby som sa prebral zo sna a mojej naivity všedného života, ktorým je ráno práca a potom domov. A deň, čo deň to isté dookola s malými zmenami.
Po príchode do Bratislavy som prežíval pohodu, ale aj fyzickú únavu. Neviem prečo, ale nemal som žiadne obavy a ani strach, čo u mňa nie je zvykom. V pondelok sme boli na štátnej škole, kde hneď po prvom evanjelizačnom programe jedna pani učiteľka mala pripomienky, ale potom všetko išlo hladko. Čudoval som sa, že nás deti počúvajú. Vlastne počas celých misií som mal pocit, že tým mladým prinášame niečo, čo ešte nikdy nezažili a že ich to zaujíma. Keď som niečo hovoril, či už svedectvo alebo kerygmu, stále ma počúvali a mal som z toho dobrý pocit. Také čosi som vôbec nečakal. Myslel som si, že budú vyrušovať a že nebudú mať záujem. No zažil som presný opak mojich očakávaní. Vlastne bolo to super.
Popoludní sme chodili po meste rozdávať letáky a biblie. Zase som zostal prekvapený, lebo som čakal, že ľudia to nebudú chcieť. Môžem však povedať, že som sa málokedy stretol s odmietnutím. Každý večer bol aj program na hlavnom námestí. Najväčším zážitkom bol pre mňa čas s Terlom Bryantom a Jeremym Riddlom. Chodím na svetské koncerty, kde si vychutnávam umenie hudobníkov, ale toto bolo iné. Nikdy na koncertoch neskáčem a dokonca ani na našich chválach v spoločenstve sa mi to nestalo. No v Bratislave sa to stalo. Počas modlitby tých chlapov som prežíval veľkú slobodu, akú som doteraz nezažil.
Veľmi ďakujem Bohu, že som mohol byť na misiách v Bratislave.
Stanislav
Keď som šiel na Bratislavské misie, mal som trochu obavy, ako to bude, či budeme v tíme zohratí, či nebudú nejaké vážne problémy. Ale - chvála Bohu - neboli. Bolo to všetko perfektné. členovia tímu a ľudia, ktorým sme ohlasovali, boli otvorení a veľmi milí. Jasné, že boli aj odmietnutia a nepochopenie, ale neboli také vážne, ako som si myslel.
Počas koncertu Jeremiho Riddla som sa prechádzal cez dav ľudí a potichu sa a potom aj spolu s ľuďmi modlil. Videl som, ako sa Ježiš dotýkal ich sŕdc, ako dával "voľne dýchať" ľudom, ktorí Ho prijali v modlitbe a vo svojej duši. Bolo to jednoducho geniálne. Počas toho ako sme chodili evanjelizovať školy, sme mali jedno také "nevľúdne" privítanie, kde nás privítali slovami:"To ste vy, tí, čo budete hrať to divadlo?" V duchu som si povedal, áno, to sme my a zahráme to najdôležitejšie divadlo v histórií ľudstva :) Jaj, to bol vtedy zmiešaný pocit. Ale potom, keď do telocvične vbehlo 250 detí a po nich 250 mladých ľudí, ktorí pri svedectvách a scénkach nedýchali a dokonca sa ni nesmiali, keď som skazil scénku, bolo to neopísateľné. Vzbudili sme v nich otázku "Čo ak je to pravda??" A to stačí na to, aby začali hľadať.
Počas všetkých evanjelizačných programov, čo sme mali, som pociťoval prítomnosť Boha, ale aj boje, čo ich sprevádzajú. Ale vždy potom bol pokoj v mojej duši z dobre využitého času.
Najmocnejší a najsilnejší zážitok som mal, keď sme my chalani, sr. Helena a Danka ostali na mámestí a stretli sme "Božiu Babku" - nijak inak ju nemôžem nazvať, lebo to bola žena, ktorá mala naozaj veľmi blízko k Bohu, modlila sa za nás a bol to normálne že "brutál", keď sme sa v kruhu modlili na námestí. A potom aj koncert prorockých chvál žalmových bubeníkov, ktorých hudba nie je iba hudba - bolo to mocné a oživujúce pre mňa. Prežil som oslobodenie počas tohto koncertu od veľa vecí, ktoré ma ťažili.
Bol to jednoducho najlepší týždeň v mojom živote a chcem sa poďakovať celému tímu Maranatha, že som mohol ísť na misie. Ďakujem Vám ľudia :):)
Števo
Bola som členkou 2.tímu spoločenstva Maranatha z Prešova. Každý deň v dopoludńajších hodinách sme navštívili viaceré bratislavské základné a stredné školy. Hneď v pondelok počas druhého programu na gymnáziu som hovorila svedectvo o mojej skúsenosti s Božou láskou. Po hodine pri odchode z učebne sa pri mne zastavilo jedno dievča /nazvem ju Miriam/ so slovami, že mi ďakuje za moje svedectvo, že to bolo pre ňu veľkým povzbudením a že potrebovala to, čo som hovorila, počuť. V ten deň som ju ešte raz stretla počas prestávky na chodbe školy, kde sme sa ešte chvíľku porozprávali. Sľúbila som jej, že sa budem za ňu modliť.
Vo štvrtok večer asi o 17:15 neďaleko Hlavného námestia som rozdávala evanjeliá podľa Lukáša. Zrazu ma pri malom kvetinárstve zastaví mladé dievča, teplo oblečené, s tým, že sa mi chce poďakovať. Lepšie som sa jej prizrela a zrazu zo mňa vytrisklo. "Ty si Miriam, však?" "Áno.
Musím Vám povedať, že ešte v pondelok večer som šla do kostola a po veľmi dlhom čase som šla na spoveď. Tá záťaž, ktorú som so sebou celé roky vliekla, zrazu odišla preč a ja som ľahká. Je to úžasný pocit. Misie v mojom srdci už začali. Teraz idem na večerný program na Hlavné námestie." /V ten deň bol program pre mládež: skupiny Regiment a eSPé/.
Niekto by mohol povedať, že to bola náhoda. Ale ja viem, že náhoda nejestvuje. Ako hovorí kráľ Šalamún v biblii: "Všetko má svoju príčinu". Aj toto stretnutie. Bola som jeden týždeň v Bratislave a jedno dievča stretnem trikrát. Ďakujem Bohu aj za to, že sa Miriam pri mne pristavila a nemusela... a povedala mi to. Celý život ohlasujem Božie slovo a často nemám spätnú väzbu. O mnohých veciach sa dozviem až v nebi. V tomto prípade som vedela, že moje ohlasovanie malo zmysel.
V pondelok večer naše spoločenstvo Maranatha malo evanjelizačný program v UPeCe v Mlynskej doline. O 18:30 sme šli rozdávať pred internát evanjeliá a pozývať študentov na večerný program. Vzala som si asi 20 biblií a šla za ostanými odvažnými z nášho spoločenstva. Pristavila som sa pri jednom čiernom aute, ktoré práve prišlo pred internát. Ponúkla som bibliu, ale bola som mladým mužom odmietutá. Tak v duchu som sa za neho pomodlila a šla ďalej k zastávke MHD. Tam som mala viacero debát a rozdala som všetky biblie. Po pol hodine som sa vracala, že ešte pár biblii zoberiem a vrátim sa vonku. Ale cestou k internátu som videla jedno pekné mladé dievča z nášho tímu ako bolo naklonené k autu, pri ktorom som ja predtým bola odmietnutá. Zrazu na mňa zakývalo so slovami: "Poď sem!" Tento pán sa ma pýtal, či nie sme jehovisti a keď som povedala, že nie, že sme katolíci, tak ma poprosil, aby som ťa zavolala, lebo ťa odmietol a chce sa niečo spýtať.
Predstavili sme sa a povedal mi, že má problém s nohami /až vtedy som si všimla, že jednu nohu nemá a s druhou je tiež problém.../, ale nie o tom chcel hovoriť. Pred nejakým časom sa dostal do finančných problémov tak, že mu hrozilo zaplatiť asi 750 000 Sk. samozrejme, že ako invalid na to nemal, tak povedal Bohu, že ak ho z toho dostane, tak sa obráti a zlepší svoj život. Ak nie, nech skončí na invalidnom vozíku. "Predstavte si, že nie tak dávno som mal súd a platil som len 2 tisíc eur, čo je malina oproti tomu, čo som mal platiť. Ale nezlepšil som sa a mne teraz odchádzajú nohy... Čo mám robiť?"
Pozvala som ho ďalej na večerné stretnutie do UPeCe, ale povedal, že on z auta nemôže... na misie do kostola tiež nemôže... tak som mu dala kontakt na www.misieba.sk, pozvala na programy na Hlavnom námestí, ohlásila kerygmu a pomodlila sa zaňho celú modlitbu prijatia Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Skončili sme tým, aby hľadal niekoho, kto mu pomôže dostať sa viac a bližšie k Bohu.
Vtedy som si uvedomila, aké je to dobré, že sme vyslaní v mene Cirkvi viacerí, že to vôbec nevadí, ak niekto bude odmietnutý a modlí sa ďalej za toho človeka... príde niekto iný a svätý nepokoj v srdci spôsobí a milosť sa dotkne... tiež ešte v tento deň som bola šťasná, že som mohla byť nástrojom môjho Pána, že si ma použil v živote Pavla.
Na štátnej základnej škole v Ružinove sme mali program pre prvý stupeň ZŠ v telocvični. Bolo tam asi 12 učiteliek a katechéta. Deti sme zaujali, i keď viac ako 50 percent bolo neveriacich. Jedna z učiteliek sa po programe pri mne pristavila a povedala mi: "Mňa ste dnes zasiahli, vstúpili ste mi do svedomia. Potrebujem dnes uvažovať o svojom živote, dať veci na správnu mieru. Ďakujem Vám."
Zase som si uvedomila, že program bol veľmi jednoduchý, adresovaný deťom, ale my všetci sme Božie deti a jedno z nich dnes mohlo prísť domov k Otcovi. Zase ma povzbudilo to, že ak sme tam boli iba kvôli jednej učiteľke, tak to malo zmysel. Chvála Ti, Pane!
Boli sme na bratislavských mestských misiách. Prišli sme do hlavného mesta, aby sme evanjelzovali iných, ale každý deň Boh evanjelizoval mňa...
Na každom programe nás bolo desať. Vždy som mohla maximálne 5 minút niečo robiť, alebo hovoriť. Uvedomovala som si, že náš tím ma tu ani nepotrebuje a ja som 450 kilometrov tu cestovala, nechala všetko doma v Prešove tak, aby som tu niečo povedala niekoľkým deťom, alebo dospelým... Ďalšie dni už bola aj ťažšia atmosféra v tíme a únava a nevyspatosť tiež robili svoje... a cez to mi Pán ukazoval moje limity, môj egoizmus, sebectvo, kriticizmus, negativizmus, pýchu, súd, porovnávanie sa a to, aká som hriešna a slabá. Niekedy prišla aj pochybnosť, či to malo zmysel tu ísť, či som nemala radšej ostať doma a čo všetko by som stihla a teraz sa mi toho za týždeň nakopí... Takéto boje sa odohrávali v mojej mysli. Potrebovala som to spracovať, denne odovzdávať Bohu, pozvať ho do môjho srdca, aby bol mojím Pánom a začínala odznova... Tu Boh evanjelizoval mňa. Bolo aj ťažko, ale na ulici pri rozdávaní biblií sa mi celkom darilo a osobne som sa mohla mnohým prihovoriť a to ma vždy zase povzbudilo...
Napriklad v utorok poobede som ponukla evanjelium dvom mužom po štyridsiatke, ktorí šli v pekných sakách, s kravatou a kufríkom v ruke... spýtali sa ma, čo to stojí? A ja, že je to zadarmo, že robia ťažký biznis, že ak to budú čítať, dobre si pri tom oddýchnu a načerpajú veľa svetla, nádeje a nových síl!
A jeden z nich mi odpovedá: "Pred chvíľou sme sa spolu rozprávali o tom , že dnes Vám nikto zadarmo nič nedá a vy - rehoľná sestra, prichádzate k nám a ponúkate nám zadarmo bibliu! To je snáď sen!"
Porozprávala som im o misiách a pozvala tiež zadarmo na program na Hlavnom námestí a na nasledujúci týždeň do našich kostolov.
Načerpala som povzbudenie zo stretnutí so starými priateľmi z celého Slovenska, ktorí tam prišli tiež slúžiť. Potešilo ma už to, že sa nevzdávajú a nerezignujú, ale bojujú. Slúžila som niektorým modlitbou príhovoru, aj za mňa sa modlili iní. Povzbudením bolo byť na modlitbe za mesto so žalmovými bubeníkmi a Jeremy Riddle na chválach.
Keď som prišla domov uťahaná a zrazu všetky tie ťažšie veci odišli a v mojom srdci sa rozlialo iba šťastie a radosť z toho, že som mohla byť na misiách, že som mohla byť časťou toho veľkého diela. Keď budem mať možnosť, opäť by som chcela ísť akokoľvek slúžiť na ďalšie misie. Nie iba sa dívať a stáť na programe pasívne, ale byť časťou tímu.
Mám v srdci radosť, ktorá trvá...
Mám pocit akoby som bola na dovolenke... načerpala som nové duchovné sily a prežívam to, o čom hovorí Písmo: "Stúpajú a síl im pribúda...." (Ž 84,8)
S láskou a vďakou sr. Helena Torkošová, OSF, Maranatha Prešov
Galéria
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |
